Zrodil sa pre nebo

 

Nový mesiac prevracia stranu kalendára. Je prvý júl 1994. A k tomu prvý piatok. V nemocnici Nazaret v Shillongu v Indii zapisujú odchod misionára slovenského pôvodu do večnosti. Kto by ho tu nepoznal, veď v tejto krajine prežil so svojimi bratmi a sestrami 60 rokov bez niekoľkých mesiacov. Posledný čas častejšie chodil do nemocnice kvôli zhoršenému zdraviu. Prvého júla sa jeho stav náhle zhoršil, prijal sviatosť pomazania chorých v prítomnosti desiatich spolubratov, ktorí sa za neho modlili a o 22.40 hod. odovzdal svoju dušu svojmu Pánovi.

 

Telesné pozostatky brata Michala preniesli do Savio Juniorate a umiestnili ho do kaplnky. Otec provinciál Jozef Thelekatt bol hlavným celebrantom koncelebrovanej zádušnej sv. omše za účasti všetkých obyvateľov domu. Po jej skončení položili jeho telo na stôl, ktorý nádherne vyzdobili saleziánske sestry a novicky z Bellefonte. Čoskoro sa vytvoril nepretržitý prúd návštevníkov, ktorí prišli vzdať bratovi Michalovi poslednú úctu: sestry, bratia, kňazi, laici, všetci čo ho poznali. Svoju úctu vyjadrili traja diecézni biskupi, v diecézach kde slúžil.


Prvá nedeľa mesiaca je vždy spojená s pamiatkou zmŕtvychvstania Pána. Dnes, 3. júla 1994 sa pri truhle zišlo mnoho národa, ťažko ich spočítať. Prišli na ňu najmä chlapci z Junioratu Savio. Zhromaždili sa okolo telesných pozostatkov, aby sme dali bratovi Michalovi posledné zbohom, veď považovali ho za neobyčajného človeka. Bol človekom pravdy, lásky, činorodých skutkov, človekom, pri ktorom netreba menovať jeho skutky. Zišli sa tu ľudia zo širokého územia Assamu, Sonadu, Dibrugarghu, Tezpure, Ture a Shillongu, ale aj mnohých osád a misijných staníc.


Pohrebnú sv. omša na obnovenom saleziánskom cintoríne v Laitumkrahe slúžil biskup Abraham Alangimattathil, SDB za asistencie Mons. Marenga a vyše 50 kňazov. Mons.Marengo vrelo hovoril o bratovi Michalovi. Spomenul ako sa jeho srdce skláňalo k ľuďom, jeho ruky murovali budovy, stavali kostoly, viedli vozidlá rôzneho druhu, miesili chlieb i koláče, varili domáce i slovenské jedlám, ale aj tvárnili kov, sústružili drevo, hĺbili studňu. Jeho nohy neúnavne chodili tam, kde bolo treba a svojou tvorivou silou premieňal každý deň svet tak, ako si to Pán žiadal. Nikdy nerobil sám od seba, vždy sa pýtal, „či je to Božia vôľa“, či ju dobre plní, či je to na česť a slávu Božiu. Slúžil najbiednejším, ale aj kňazom a miestnemu biskupovi. Veď bol tridsať rokov jeho sprievodcom na všetkých cestách i tajomníkom pri zakladaní nových biskupstiev, nových misií a fár. Nechýbal pri krstoch, birmovkách či pohreboch, nevynechal žiadnu sv. omšu ani možnosť stretnúť sa s Ježišom. Preto mu Kristus dáva miazgu svojho života, aby konal divy uprostred tohto ľudu.

 

Dnes ho ľudia odprevádzajú tak, ako to robil on. Nenápadný, skromný, pokorný a popri tom aj vtipný, veľký Boží muž, majúc za sebou životnú kalváriu. Reč na pohrebe je slávnostná. Nechýbajú pocty a spomienky na križovatky jeho života. Iba Boh vie, koľko si vytrpel, koľko sĺz obmylo jeho srdce zvnútra, koľko radostí prežil s Ježišom.

 

Brat Michal Čahoj – počuť na Slovensko z Vatikánskeho rozhlasu – „Počas 60-tich rokov misionárskej činnosti sa výborne uplatnil vo viacerých úlohách, jemu zverených. Predovšetkým bol staviteľ misijných škôl. Svojou obetavou prácou pre Božiu slávu a spásu duší, aj svojou vľudnou povahou vedel si získať dôveru a priateľstvo tých, ktorým pomáhal. O svojich misionárskych skúsenostiach často písal do slovenských časopisov (Posol Božieho Srdca, Hlasy z misií) a tiež často informoval cez vatikánsky rozhlas. India sa stala jeho druhou vlasťou.“
 

Indickí saleziáni pri tejto príležitosti vydali smútočný bulletin (v angl.) - pozri PDF