India, druhý domov br. Michala Čahoja

 

Zo spomienok br. Michala na príchod do Indie :

       "Najprv sme sa všetci stretli v Turíne... Prichádzali sme z celej Európy a kým sme sa poschádzali, trvalo to nejaký čas. Na misijnú nedeľu, v októbri 1934 dostal som v Turíne misijný kríž spolu s ostatnými. Don Ricaldone, vtedajší hlavný predstavený Saleziánskej spoločnosti nám ich rozdal so slovami: „Choďte do celého sveta a učte všetky národy... zachovávať všetko, čo som vám prikázal...“(Mt 28, 19). Nezabudol nás povzbudiť, aj pripomenúť rady don Bosca, ktoré hovoril misionárom. Bolo to neobyčajne dojímavé.
Výprava do Indie mala 16 saleziánov: piatich Talianov, dvoch Sicílčanov, dvoch Nemcov, dvoch Írov, dvoch Britov, dvoch Litovcov a jedného Slováka. Netrpezlivo sme očakávali moment, kedy nastúpime na loď. Najprv sme sa museli dostať vlakom do Janova.
Konečne sme nastúpili v Janove na loď, plaviac sa po mori dlhé dni a noci. Problémy som mal od začiatku. Nikomu som nerozumel a nik sa nevedel dať so mnou do reči.
Zakotvili sme v Kalkate v Indii 8. decembra 1934, na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Odtiaľ sme sa vlakom prepravili cez rieku Ganges a namierili sme na sever po toku rieky Brahmaputry do Assanu. Táto široká, mohutná rieka ako more urobila na mňa veľký dojem. Na jej pobreží veľké a mohutné palmy, figovníky, banánovníky, pomarančovníky, lány ryže a čajových plantáži. Nie nadarmo nesie táto rieka meno Syn (Putra) Boha (Brahmu), požehnanie zeme. Keď sme si vo vlaku po prvej noci pretierali oči, oknami vlaku sme obdivovali Božiu prírodu a pripadali sme si ako v raji. V diaľavách na severe sa zračili zasnežené končiare Himaláji a v údolí sýta zeleň stromov, všetko popretkávané riekami a jazerami. K tomu všetkému tropické podnebie.
V Shillongu som dostal určenie do domu Panny Márie. Mal som pre Technickú školu zabezpečovať nákupy. Zavolal si ma predstavený a povedal: „Si mocný chlap, budeš mať na starosti kuchyňu a nákupy pre 75 hladných úst novicov, študentov, klerikov. Tak hoď sa do vody a plávaj!“
Pamätám si, ako s úzkou dušičkou som šiel do tržnice, kde na zemi sedeli predavači a mali tovar rozložený vôkol. Nevedel som nič pomenovať, tak som len ukázal na tovar a natrčil ruku s rupiami. Predavačka si vzala svoje, nikdy nie viac ako jej patrilo. Postupne som sa učil číslovky, pomenovanie potravín...
Pomaly som sa zoznamoval aj s ľuďmi, so zvykmi, s mestom. Začiatky bez znalosti reči boli ťažké. Veď len trocha som rozumel taliansky. Všetko ostatné prišlo časom. Lebo, kto má dobrú vôľu a má rád ľudí, ku ktorým prišiel, nič mu nie je ťažké urobiť. Stáva sa jedným z nich a rozpráva ich jazykom.
Mesto Shillong leží v nadmorskej výške 1630 metrov. Cez mesto pretekajú malé potôčiky. Studňa v ústave v tom čase (1934) mala 12 metrov a vody v nej nebolo. Preto neskôr sme kopali hlbšie studne."

 

 

Miesta pôsobenia br. Michala Čahoja SDB v Indii
 

 

1934 - 1936 Shillong, hospodár

 

 

                                                Rímsko-katolícka arcidiecéza v Shillong

 

 


1936 - 1938 Kurseong, Bandel

 

 

 

 

 


1938 - 1948 Sonada, hospodár

 

 

 

 


1948 - 1951 Shillong, Kolégium Najsvätejšieho Srdca

 

 

 


1952 - 1965 Bandel, Dibrugarh

 

 

 

 


1965 - 1970 Tezpure, staviteľ

 


 

1975 - 1976 Tura


1976 - 1983 Shillong, noviciát v Sunnyside

 


 

1983 - 1990 Tura

 


 

1990 - 2004 Shillong, Savio Juniorát

 

 

 

 

 

India, iný kraj - iný mrav

 

Zo spomienok br. Michala :

"Spočiatku ma zarážalo veľa vecí, ktoré som videl - obrábanie pôdy, nosenie vody, život v rodinách...
Čudoval som sa na každom kroku: na ulici, na trhu, v škole. Zaujímavo fungoval obchod. Muž obsluhuje a žena berie peniaze. Potom sa dozvedám, že kmeň Khasi má ženu za hlavu rodiny. Ona nielen rodí a živí deti, ale aj rozkazuje a muž jej vo všetkom pomáha, slúži. Aj dom, majetok patrí žene. Ona vychováva deti, určuje im postavenie v rodine.
Tiež som obdivoval, v akej zhode tu žijú katolíci s evanjelikmi. Keď náhodou niektorý protestantský pastor začne nadávať alebo sa búriť proti katolíkom, samotní veriaci ho umlčia. Protestanti v Indii majú dobre vybavené nemocnice a zdravotnú službu. My katolíci zase školy. Tak ako v nemocniciach a za lieky treba platiť, tak je to aj na školách. Dávame žiakom platiť minimálny poplatok podľa ich sociálneho postavenia. Za chudobné deti to zaplatí misionár. Tento prosí milodary od Charity alebo od svojich známych dobrodincov. Školy a oratória vyorávajú hlbokú brázdu. Lebo aj sociálne sa ľudia dvíhajú až vtedy, keď majú patričné vzdelanie. Katolíci v tejto krajine vždy boli učiteľmi najchudobnejších detí.
Po získaní samostatnosti indického štátu, vysoké kasty nemali radi misionárov a postupne začali vypovedávať ich z krajiny. Ale Mária, naša Matka nás vždy schovala pod svoj ochranný plášť.
V Indii je čo obdivovať. Aj ich literárnu činnosť založenú na slovnom podaní, odovzdávanom po tisícročia."